Medzi takými dôvodmi by dozaista bola i Erdoganova vytrvalá snaha o islamizáciu tureckej spoločnosti, ktorá musí byť tŕňom v oku tradične sekulárne orientovaným armádnym špičkám.
Pokus o puč mohol mať teda pokojne aj reálny základ, a my sa nemusíme utiekať ku konšpiračným teóriám. Napriek tomu platí, že ak Erdoganovi dosiaľ niečo chýbalo k totálnemu ovládnutiu Turecka, bolo to práve čosi takéto. Napokon, on sám už stihol vyhlásiť, že pokus o prevrat bol „darom od boha…pretože toto bude dôvod vyčistiť našu armádu.“
A tak sa turecký autokrat, podporovaný davmi ľudí, ktoré poslal do ulíc, pustil do „čistenia“. Už včera naobed turecká štátna agentúra citovala ministra spravodlivosti Bekira Bozdaga, podľa ktorého bezpečnostné sily zatkli asi 6 000 ľudí, väčšinou vojakov, ale aj sudcov, prokurátorov a iných. Ďalších približne 2 700 sudcov prišlo o talár.
„Čistka v tejto chvíli pokračuje,“ vyhlásil Bozdag. Nie je vôbec ťažké uhádnuť, čo to bude znamenať napríklad pre turecké médiá a opozičných politikov. Vláda uvažuje o zavedení trestu smrti a zadržaní sú obviňovaní nielen z účasti na pokuse o prevrat, ale aj z členstva v teroristických organizáciách.
Zastaví niečo rozbehnutého Erdogana skôr, ako Turecko definitívne prestane pripomínať demokraciu? Na obzore sa črtá roztržka Ankary s Washingtonom. Keďže Erdogan pochopil pokus o prevrat ako príležitosť raz a navždy sa vyrovnať so svojím niekdajším spolupracovníkom a neskôr trpkým kritikom, duchovným Fethullahom Gülenom, ktorý žije v exile v Spojených štátoch, turecká vláda vyzvala amerického prezidenta Baracka Obamu, aby USA Gülena vydali do Ankary.
Premiér Binali Yildirim vyhlásil, že každý, kto prechováva pučistov, bude považovaný za nepriateľa Turecka, a minister práce Suleyman Soylu v sobotu naznačil, že za pokusom o prevrat sú podľa neho Spojené štáty. Nasledovala tvrdá odpoveď amerického šéfa diplomacie Johna Kerryho. Vo Washingtone teraz asi horúčkovito analyzujú, nakoľko reálne môže byť momentálne otepľovanie vzťahov Erdogana s Vladimirom Putinom, a nakoľko sú silné vyjadrenia tureckého prezidenta a členov vlády iba divadlom pre domáce publikum, v snahe udržať ho v bojovej nálade pred konečnou fázou erdoganizácie Turecka.
Turecko je členskou krajinou NATO a oficiálne uvažuje o vstupe do Európskej únie. Pod Erdoganovým vedením sa podieľalo na rozklade susednej Sýrie a na jeho území sa dnes nachádza niekoľko miliónov sýrskych utečencov. Erdogan znovu otvoril násilný konflikt s kurdskou menšinou a dnes má problémy aj s džihádistami, ktorých predtým celé roky voľne púšťal cez turecké hranice na juh.
Či už bol pokus o prevrat reálny, prípadne reálny, ale patrične prifarbený Erdoganovou propagandou, alebo dokonca zinscenovaný, jedno je isté: v tejto historke nie je možné určiť, kto je dobrý a kto zlý.